streda 17. marca 2010

Cestovné príbehy

S RODNOU MATERČINOU SMELO DO SVETA!


Ak by vám ktokoľvek chcel nahovoriť, že základnou podmienkou cestovania je znalosť jazykov - nevie o čom hovorí. Najmasovejší turisti na svete sú Japonci. To sú ľudia, ktorí vás privedú do zúfalstva svojou bezbrehou ochotou zobrať batoh na ramená, do ruky video-kameru, tí slušnejší do druhej ruky slovník, a prekráčať s vierou v nekonečné ľudské dobro celým svetom. Významne im k tomu pomáhajú ich kredit-karty, ale aj tak musíte nutne krútiť hlavou nad japonským študentom, ktorý bez znalosti elementárnych výrazov aspoň v angličtine, dorazí až do španielskej Sevilly a tam blúdi s mapou v ruke a niet mu pomoci. Prihovoril som sa mu súcitne tri krát a odmenou mi bolo len jeho do zhlúpnutia ochotné prikyvovanie hlavou, pričom sa zakaždým vydal úplne iným smerom, než aký som sa mu snažil poradiť. Pri tom všetkom nepochybujem, že výlet v Seville prežil v relatívnom šťastí a dodnes rozpráva doma rodine rozprávky o tom aké je cestovanie ľahké. Takto poučený, netrpím tým, že moja angličtina má príšernú gramatiku a premenlivý prízvuk (v Amerike ma najskôr šacovali za Nemca, potom sa to zlepšilo a tipli ma za Kanaďana a najhrdší som na odhad jednej kalifornskej čašníčky, ktorá sa ma pýtala, čo nového u nás doma v Bronxe). V cudzích zemiach totiž vôbec nerozhoduje akou skvelou gramatickou stavbou vety sa komu prihovoríte, ale to (a to doslova) kým ste a čo chcete. Keď ste normálny, dobromyseľný človek, ktorý sa nechystá domácich ani poučovať, ani ponižovať, a navyše máte elementárnu, až detskú zvedavosť nechať sa poučiť (ale nie ponížiť) od nich, môžete hovoriť aj po marťansky. Samozrejme, že okrem giest, či výrazu tváre existujú aj všeplatné medzinárodné termíny a slová. V Európe sú dokonca takzvané „europeizmy“, ktorých pôvod je už dnes neznámy, ale zato sú zrozumiteľné vo väčšine európskych krajín. Pamätám si na šoféra belgického nákladného auta, ktorý nás aj s priateľkou zobral, keď sme sa ako vysokoškoláci rozhodli stopom prejsť za mesiac západnú Európu. Ochotných šoférov sme na cestách našli dosť, tento však okrem ochoty nemal žiadnu cudzojazyčnú slovnú zásobu. Tak na nás hovoril po svojom. Akosi sme mu porozumeli, že sa pýta odkiaľ sme. Povedali sme, že z Československa. On pokýval hlavou, povedal „Škoda“ (lebo k autám mal zjavne najbližšie a iste myslel na značku tých vtedajších našich) a na ďalších šesťdesiat kilometrov nám to vystačilo. A keď ma za Parížom zasa obťažoval agresívny homosexuál, nepotreboval som vedieť ani slovo po francúzsky, aby som vedel, že je zle. Preto, nech som kdekoľvek na svete, úplne najradšej hovorím po slovensky.
Veľmi sa mi to osvedčilo v mexickom metre. Na zastávke, kde som mal vystúpiť, sa s typicky bezstarostným, detským smiechom nahrnul celý dav Mexičanov do dverí. Hneď mi bolo jasné, že za normálnych okolností nielen nevystúpim, ale hneď aj zahyniem rozmačkaný o náprotivné okno. A tak som začal kričať. Z plných pľúc a po slovensky. Priznám sa, že si nepamätám, čo som hovoril. Ale ten dav sa rozostúpil ako Červené more pred Mojžišom a ja som suchou nohou prekráčal uličkou medzi usmievajúcimi sa, pobavenými obyvateľmi Mexico City. A potom, že slovenčina nepatrí medzi svetové jazyky…

Žiadne komentáre: